Označenie ako "fajčiar" mi nevadí, naopak spočiatku, na základnej to bola náramná frajerina. Na strednej škole fajčenie bolo znakom príslušnosti k partii, a neskôr na vysokej bola "cigaretpauza" zámienkou na párminútový pokec so spolužiačkami. Pozdejšie pri šoférovaní mi dobre padlo nudnú cestu si rozdeliť cigaretou na stráviteľnejšie sústa a malé svetielko mi zaháňalo samotu. Po čase som prešiel do automatického režimu.
Vyšiel som z domu, prvá cigareta. Ďalšia bola zámienkou na pauzu pri práci. Ďalšia počas čakania na jedlo pri obede a pri káve ďalšia. Telefonáty s kolegami na tému "poď na cigu" sa stali akýmsi folklórom. Len čo som opustil budovu, kde sídli naša firma, už som mal zapálenú cigaretu. Z fajčenia sa pomaly stala jediná stabilne opakujúca sa činnosť. Nevadilo mi že smrdím, že smrdia moje šaty, že iní sa pred mojim dymom schovávajú, že sa boja cestovať v aute na plyn, keď si pripaľujem. Paradoxne fajčenie začalo vadiť mne. Nebolo to ani o dýchavici po vyšliapaní na tretie poschodie, ani o kašli, ale o maličkosti, ktorá by ma ani vo sne nenapadla. Začali mi chýbať vône.
Bola jeseň. Vzduch bol po daždi čistý a vietor vial od lesa. Nádhera! Ja som si automaticky zapálil a bolo po vôni. Vlastne vôňa zostala, len už som ju necítil ja. Rovnako to bolo o pár dní, keď zasvietilo slnko a vzduch voňal tlejúcim lístím. Inokedy som zaítil vôňou čerstvo napadnutého snehu, či né vône, ktoré mi pripomínali detstvo. Dokázal som sa potešiť aj vôňou dymu z komína, kde jesenný chlad ktosi vyháňal zvlhnutým koksom páleným v piecke, či dymom po staručkom autobuse. To všetko vo mne evokovlo nostalgické spomienky. No iba ne chvíľu, lebo vždy to dopadlo rovnako. Obláčik modrošedého dymu z cigarety ich razom prehlušil všetky.
Raz, bolo to tesne pred výplatou, mi už bankomat nechcel dať stovku na cigarety. Zhodou okolností v práci bol taký blázinec, že som sa ani nenazdal a bol večer. Trafika, kde som sa zásoboval bola zatvorená, nuž som sa pobral domov.
Nasledujúce ráno bolo nádherné. Svietilo slnko, a vzduch voňal tlejúcim lístím. Automaticky som siahol do vrecka a našiel som iba zapaľovač a prázdnu krabičku. V aute som našiel ďalšiu. Namiesto toho, aby som sa začal viniť z lenivosti, začal som rátať, ako dlho som nefajčil. Bolo to cez 60 hodín. Potešilo ma to viac, ako ďalšie vône, ktoré sa vrátili do môjho života. Cestou z auta do práce, vychutnávajúc si vôňu suchého lístia a ihličia cestou popod stromčeky, ktoré mame pred firmou ma ani nenapadlo zabočiť k trafike.
Tie vône mi za to predsa stoja.
(pokračovanie)
