Je tomu tak 15 rokov a za ten čas sa svet naokolo zmenil na nepoznanie. Odveká túžba ľudí komunikovať spolu je dnes sýtená v každom rozmere. Mobile, tie malé škatuľky, ktoré si vynútia pozornosť vždy keď ktosi zatúži po mojej spoločnosti nás sprevádzajú všade, v mori neviditeľných vĺn a neustále udržiavajú kontakt s najbližším majákom.
Aj pavučina internetovej siete sa pomaly zahusťuje a dnes už stačí na ktoromkoľvek mieste zaťahať za vlákno a takto si signalizovať jednotkami a nulami s kýmkoľvek kto je v sieti tak, ako my.
Písmenká, čísla, obrázky a zvuky. To všetko lieta svetom sem a tam a keby sa to zrazu zastavilo, asi by zhaslo aj slnko. V dobe, keď som prvý raz pohladil ten kus železa, ktorý rozprava ľudskou rečou však nič z toho nebolo.
Televízia vysielala tri programy, na západnej norme hralo jedno rádio, telefóne čísla sa vytáčali prstom na koliesku zvanom číselnica a v rámci mesta sa za korunu dalo kvákať aj od rana do večera. Ako to vlastne vtedy bolo?
Za socíku patrili informácie medzi prísne strážené komodity. Veľký brat nedopustil, aby si len tak hocikto komunikoval. Mohli ste poslať list za 60 halierov, alebo pohľadnicu za 30. Okrem toho existovali aj korešpondenčné lístky a najrýchlejšou formou bol telegram.
Telefón bol nedostatkovou službou, vďaka slabej infraštruktúre či už vedení, alebo aj ústrední, no a vysielačka patrila len privilegovaným. Okrem žandárov a vojakov ich používali hasiči a zdravotníci, a za veľmi prísnych pravidiel aj v niektorých priemyselných odvetviach. Zvláštnu kastu tvorili rádioamatéri, ktorí pod strechou Zväzarmu sa mohli venovať svojmu koníčku. Ani oni to nemali jednoduché. Mnohí z nich o svoju koncesiu v nepokojných dobách normalizácie prišli, čo v dobe, keď bolo trestne vlastniť čokoľvek, z čoho sa dá vyrobiť vysielačka dosť vážnym problémom.
Po revolúcii sa začali objavovať prvé kopírky a faxy, rovnako aj magnetofóny rôznych tried a cien a popri tom všetkom aj vysielačky.
Vtedy som ešte netušil, že ide o občianske rádiostanice (CB), aký majú dosah, na čo sa použiť dajú a na čo nie. Bolo to zakázané ovocie, ktoré lákalo. Osobne som do kontaktu s vysielačkami už skôr. Boli to však veľké skrine a dokričali sa ledva za kopec. Okrem toho za bukom stále niekto striehol na každé slovo, na každú chybu, ktorá mohla mat dvojaky význam. Z toho dôvodu bola pre mňa možnosť vlastniť malé rádio, ktoré sa vojde do auta a ma dosah po celom meste niečím neodolateľným.
A bolo nás takých viac.
Spočiatku sme sa poznali po hlase, ktorý vychádzal z tej čertovej krabičky. Najdôležitejšími informáciami pre nás boli odkiaľ vysielaš a ako ma počuješ. Čím väčšia diaľka, tým bolo spojenie vzácnejšie a neskôr pribúdali aj informácie o type rádiostanice a type antény. Je to na neuverenie, koľko sme boli v tej dobe schopní narozprávať na tému ladenia antén, koaxiálnych káblov, napojacich zdrojov a podobných maličkosti, ktoré sú súčasťou každého vysielača, a dnes sú diskrétne ukryté pod krytom každého mobilu.
Vysielačky sme mali doma, ako základňové stanice, dali sa zabudovať do auta a niektorí majetnejší si mohli dovoliť aj vysielačku do ruky. Dosah bol rôzny, z domu tak 30-50 kilometrov, z auta 5-25 a z ruky podľa dohľadu. Občas, hlavne v lete sa z vysielačiek ozývali aj útržky spojení v taliančine, angličtine, či ruštine. Niektorí si mysleli, že to sú vôkol prechádzajúci kamiónisti. Pravda však bola iná. Naozaj to boli stanice, vzdialené od 1000 do 2000 kilometrov a počuli aj oni nás. A celkom dobre.
Na budúce : Bolo nás 11.
